Takže... budúci rok idem na osemročné gymnázium... čo znamená roulúčku so spolužiakmi. Neviem, či si to niekto z nich prečíta... ale je to pre vás... Boli sme super kolektív, teda väčšinou... ale boli. Budú mi chýbať tie vaše ,,rozprávočky" o Tinushke a Martinovi, ako sa natriasajú v myšacom domčeku... O BarborQe, ako sa nevošla do auta a prevrátila ho do rieky... To vykrikovanie na triednických a matematikách... Mala som vás rada. Ale neuvedomovala som si to. Neuvedomovala som si, že všetko má svoj koniec, a že pre mňa prišiel koniec skôr. Rozlúčka s deviatakmi bola zároveň rozlúčka so mnou. V máji som urobila príjimačky... a teraz odchádzam. Už nikdy nebudem počuť to nadávanie na učiteľku... Prečo som bola taká malá a neuvedomovala som si, že mesiac nie je večnosť... Prečo to len netrvalo dlhšie? Ešte včera som videla všetkých spolužiakov... naposledy. A vedela som to. Prečo som z toho nevyťažila každý okamih? Ale život ide ďalej a nemá zmysel plakať nad minulosťou, aj keď občas veľmi bolí. Treba myslieť na budúcnosť. Mala som vás rada. Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme. ZBOHOM.

A ešte pre TinQu... Mala som rada teba, aj TiMiQ, aj Janku. Boli ste naj kamošky... Povedz im to... Dúfam, že vás ešte niekedy uvidím...

Nedokážem sa tešiť ani z prázdnin... Kvôli tomuto. Hovorí sa, že každá bolesť prejde... ale v duchu viem, že táto nie... Bude to tak navždy... Ja na vás nechcem zabudnúť! Ani nezabudnem... Ale už vás neuvidím... možno nikdy. Len vám patrí toto obrovské

ZBOHOM!